utorok 29. júna 2010

"Proste mi zamávaj a ja zastavím!"

Do 10 dní od vstupu do USA si musíme podať žiadosť o tzv. Social Security Number. Ide o jedinečné číslo pre cudzincov v USA, ktoré zostáva osobe pridelené navždy. Janči už toto číslo má z predchádzajúcej návštevy USA, my traja sme o neho museli požiadať. Museli sme ísť do okresného mesta Hyannis.

Okresné mesto Hyannis:

View Larger Map

Autobus nám išiel 6:30. Privstali sme si a nechali na cestu 45 minút. Ako však cesta ubiehala, všimli sme si, že nestíhame. Začali sme bežať. Vedenia som sa ujal s Jančim. Po čase mu však vypovedali šnúrky na topánkach. Bola to pre mňa riadna rozcvička hneď z rána bežať prázdnou hlavnou ulicou mesta, kde boli iba smetiari a ja. Bohužiaľ asi 50 m pred zastávkou som videl autobus odchádzať. Povedal som si, že o pár krokov viac a mohol som to stihnúť! Ale všetko zlé je na niečo dobré... Počkal som teda na ostatných a sadli sme si na zastávku. Priamo na nej sme našli spoj do Hyannis s prestupom v meste Orleans, ktorý nás vyšiel 2 + 2 doláre. Síce sme cestovali o 2 hodiny dlhšie, no nízka cena nás uspokojila. Pôvodná priama linka do Hyannis mala totiž stáť 45 dolárov! Vodič autobusu mi povedal, že na autobus stačí v USA zamávať a on kdekoľvek zastaví. Toho som bol svedkom viackrát. Skutočne zastavil aj na prechode pre chodcov, skoro v strede križovatky atď. Jednoducho tam, kde by sme na Slovensku vodiča už dávno vytrúbili.


V Hyannis sme našli budovu Social Security Administration a zaradili sa do radu. Vtedy sme prišli na to, že je v systéme SEVIS potrebné ešte zmeniť trvalú adresu v USA. Našli sme v meste knižnicu s prístupom na internet s “nasrdene“ vyzerajúcim ujom strážnikom. Nakoľko sme v tomto období boli rozhodnutí bývať u Klary, napísali sme adresu jej domu ako našu permanentnú. Vrátili sme sa do budovy Social Security Administration a dokončili sme potrebné doklady. Cestou späť sme chceli nakúpiť. Veľký obchoďák bol na opačnej strane mesta a nakoľko sme ušetrili veľké prachy na cestovnom, dopriali sme si poriadnu žranicu vo fast food. Ozaj chutné a preplnené bagety nám dodali energiu :-) Najviac som si užil nekonečné napĺňanie pohára s pitím. Ochutnal som tak 8 nápojov, cez Pepsi-Colu, Mountain Dew, Dr. Pepper Colu až po nejakú červenú limonádu. Parádne sme sa nadlabli, prišli domov a padli mŕtvi do postelí.


Na čom som sa smial najviac na dnešnom dni, bol náš ranný beh a potom fakt, že v USA zastavia autobusy na znamenie rukou kdekoľvek! A samozrejme, autobus, ktorý nám ráno ušiel, prechádzal priamo popred náš apartmán. Mohli sme teda ráno spať o 45 minút dlhšie a iba zamávať na prechádzajúci autobus...

1 komentár:

  1. Život by nebol taký pekný, keby sme vedeli dopredu, ktorý krok jen ten najsprávnejší

    OdpovedaťOdstrániť