Ďalší týždeň v suchu!

Postupom času sme sa presvedčili, že vo White Sands apartmánoch sú príjemní majitelia. Staršia pani Maria s manželom Jerrym a synom Jasonom. Dozvedeli sme sa, že majú náš apartmán voľný ešte na ďalší týždeň a tak sme si ho rezervovali. Do štvrtka 01.07.2010 tak máme zabezpečené ubytovanie!

Susedia nás "pozdravili"...

Noc z 21. na 22. júna bola hlučná. Z vedľajšej izby sa rozliehal hluk a zábava. Posledné, čo sme potrebovali bolo, aby nám niekto po náročnom dni nedovolil spať!

Ráno sme si pred dverami našli "malé prekvapenie". Majiteľka Maria nám na dverách nechala odkaz s pokynmi, že by sme sa ho mali zbaviť. Po mojom vysvetlení, že nejde o produkt ľudí z našej izba č. 26, sa oznam onedlho objavil na dverách č. 24 s prepísaným číslom izby na 24. Tentokrát bol obyvateľmi tejto izby pochopený a bez výhrad plne akceptovaný, nakoľko sme zaregistrovali čistiace aktivity pred našimi dverami.

UPOZORNENIE: Nasledujúce zábery sú určené iba pre divákov so silnými žalúdkami. Za prípadné následky neručím!

"Proste mi zamávaj a ja zastavím!"

Do 10 dní od vstupu do USA si musíme podať žiadosť o tzv. Social Security Number. Ide o jedinečné číslo pre cudzincov v USA, ktoré zostáva osobe pridelené navždy. Janči už toto číslo má z predchádzajúcej návštevy USA, my traja sme o neho museli požiadať. Museli sme ísť do okresného mesta Hyannis.

Okresné mesto Hyannis:

View Larger Map

Autobus nám išiel 6:30. Privstali sme si a nechali na cestu 45 minút. Ako však cesta ubiehala, všimli sme si, že nestíhame. Začali sme bežať. Vedenia som sa ujal s Jančim. Po čase mu však vypovedali šnúrky na topánkach. Bola to pre mňa riadna rozcvička hneď z rána bežať prázdnou hlavnou ulicou mesta, kde boli iba smetiari a ja. Bohužiaľ asi 50 m pred zastávkou som videl autobus odchádzať. Povedal som si, že o pár krokov viac a mohol som to stihnúť! Ale všetko zlé je na niečo dobré... Počkal som teda na ostatných a sadli sme si na zastávku. Priamo na nej sme našli spoj do Hyannis s prestupom v meste Orleans, ktorý nás vyšiel 2 + 2 doláre. Síce sme cestovali o 2 hodiny dlhšie, no nízka cena nás uspokojila. Pôvodná priama linka do Hyannis mala totiž stáť 45 dolárov! Vodič autobusu mi povedal, že na autobus stačí v USA zamávať a on kdekoľvek zastaví. Toho som bol svedkom viackrát. Skutočne zastavil aj na prechode pre chodcov, skoro v strede križovatky atď. Jednoducho tam, kde by sme na Slovensku vodiča už dávno vytrúbili.

V Hyannis sme našli budovu Social Security Administration a zaradili sa do radu. Vtedy sme prišli na to, že je v systéme SEVIS potrebné ešte zmeniť trvalú adresu v USA. Našli sme v meste knižnicu s prístupom na internet s “nasrdene“ vyzerajúcim ujom strážnikom. Nakoľko sme v tomto období boli rozhodnutí bývať u Klary, napísali sme adresu jej domu ako našu permanentnú. Vrátili sme sa do budovy Social Security Administration a dokončili sme potrebné doklady. Cestou späť sme chceli nakúpiť. Veľký obchoďák bol na opačnej strane mesta a nakoľko sme ušetrili veľké prachy na cestovnom, dopriali sme si poriadnu žranicu vo fast food. Ozaj chutné a preplnené bagety nám dodali energiu :-) Najviac som si užil nekonečné napĺňanie pohára s pitím. Ochutnal som tak 8 nápojov, cez Pepsi-Colu, Mountain Dew, Dr. Pepper Colu až po nejakú červenú limonádu. Parádne sme sa nadlabli, prišli domov a padli mŕtvi do postelí.

Na čom som sa smial najviac na dnešnom dni, bol náš ranný beh a potom fakt, že v USA zastavia autobusy na znamenie rukou kdekoľvek! A samozrejme, autobus, ktorý nám ráno ušiel, prechádzal priamo popred náš apartmán. Mohli sme teda ráno spať o 45 minút dlhšie a iba zamávať na prechádzajúci autobus...

Niekoľko kilometrová prechádzka do obchodu...

Obchod Stop & Shop sa nachádza na opačnej strane Provincetownu. To je dôvod, prečo vždy veľmi uvažujeme nad čo najefektívnejším nákupom. Aj nákupy v tomto obchode nám pridávajú nejaké tie kilometre do nôh. Ide však o najväčší obchod v meste s dobrými cenami, preto je to pre nás tá najlepšia voľba.

Obchod Stop & Shop na opačnej strane mesta vzhľadom k našemu apartmánu:

View Larger Map

Obchod je pekný, príjemný ľudia, plno zahraničných v žltom oblečených mladých ľudí, pracujúcich všade, kam sa pohnem. Ešte aj do tašiek mi tovar zbalia. Skutočne stačí už iba zaplatiť :-) .

Stop & Shop stránka.

Sme pomalí, nevedomí a leniví! ... alebo Herr Műller prichádza!

Na začiatku tohto príspevku sa vôbec nechcem ospravedlniť za to, čo v nasledujúcich riadkoch napíšem. Neodsudzujem nikdy človeka a nerobím to tak ani v tomto príspevku. Tete Kláre želám len to najlepšie, hlavne, aby začala ľuďom veriť a vážiť si ich! Ak na to ešte nie je neskoro...

Nakoľko terajšie ubytovanie máme dohodnuté len na týždeň, začali sme hľadať nové, dlhodobé. Leslie, milá pani z Breakwater Motel nám poradila pani Klaru Műller. Milá staršia pani, ktorá hľadá do svojho domu tichých a slušných ľudí. Je to Nemka okolo 80-tky, ktorá už roky žije v USA. Po pár dňoch sa nám s ňou podarilo osobne stretnúť. Nakoľko jej auto bol samý bodrel, iba Janči a Daška sa išli pozrieť na priestory, ktoré nám navrhla prenajať až do októbra. Podľa ich slov ide o podzemné priestory, ktoré dlho nevideli človeka. Museli by sme vyniesť nejaké haraburdy a upratať si. To nie je problém.

Po niekoľkých dňoch hľadania práce a ubytovania sme sa rozhodli jej ponuku bývania za 150 dolárov týždenne na osobu prijať. Išli sme teda do domu všetci. Veľmi nemylo nás prekvapilo jej správanie. Ukázala sa ako stará pani, ktorej všetko prekáža, na naše veľmi jednoduché a skutočne opodstatnené otázky ohľadom ubytovania odmietla odpovedať a kričala s tým, že ona ťažko žije, mladí sú dnes rozmaznaní, nevedia, čo chcú atď. Jednoducho bola doslova protivná. Snažila sa nám za každú cenu dokázať, akí sme neschopní a aká je ona dobrá s ponukou bývania v centre mesta za 150 dolárov na týždeň. Vrchol bol, keď sme jej v spomínanom dome pomáhali vynášať veci z priestorov a ona nás namiesto vďaky napádala, že sme „lamy“, tzn. „blbci“ a neznalí veci.

Záver bol taký, že babička, ktorá musí všetko vedieť najlepšie a nikdy za nič nepoďakuje, si žije vo svojom svete. Predpokladali sme, že ak by sme bývali v jej dome, veľmi často by nás otravovala s prácami v záhrade, v pivnici atď. Nič proti tomu, žiadna robota mi nesmrdí, ale to, čo už predviedla bolo čisté zneužívanie a to by pokračovalo až do septembra. Posledné, čo každý deň potrebujem po práci, je nejaká drezúra a nútenie do prác na jej dome, dvore a pivnici. Mimochodom, má niekoľko nehnuteľností, ktoré prenajíma a tým sa asi aj živí. Pritom si nezabudla zanadávať na to, aké vysoké dane musí platiť.

Po spoločnej dohode sme všetci štyria dospeli k dohode, že jej ten svet necháme a my „pôjdeme o dom ďalej“.

Jediný obrázok, ktorý nejak súvisí s tetou Klárou je tento:

Zajačik pred jej starou šopou (skladisko pre všetky haraburdy). Iné obrázky nemám a aj tak by to bolo mrhanie papierom :-)

SOS signál sa nekoná!

Každý dolár otáčam aj štyri krát. Viem, že zmrzlina, či americké doughnuts (cukrovinky, čítaj „dounatz“) sú v tejto situácii vyhodené peniaze. Dôležité sú chlieb, polievka, párky, či ryža. Na to ostatné príde čas... na ten si však musíme počkať.

Ďakujem, že som celý život vyrastal v podmienkach, kde mi nespadlo z neba to, čo som si zažiadal. Teraz by som sa rozplakal, stiahol do kúta a poslal SOS signál na Slovensko...

Človek si veľmi uvedomí fakty v danej situácii. Matematika je veľmi jednoduchá: obmedzenia sú dané množstvom peňazí, množstvom energie a aj množstvom času. Treba bojovať za lacné ubytovanie a za aspoň nejakú prácu.

"Klop klop, volám sa Martin Mudrík a hľadám si prácu."

Hneď od ďalšieho dňa sme začali aktívne hľadať prácu. Nasledovalo to, na čo som sa pripravoval už na Slovensku. Ísť pešo do mesta XY km a chodiť od dverí k dverám, predstaviť sa a spýtať sa na prácu, resp. si vypýtať manažéra podniku. Pomohli sme si sprievodcami a zoznamami podnikov, ktoré sme našli v brožúrach a na rôznych letákoch z knižnice. Reštaurácie, bary, pizzerie a všetky podobné podniky sme obehali za jeden deň. Výsledkom bolo niekoľko desiatok odmietnutí a pár vyplnených aplikačných formulárov. Na tie sa nám majú ozvať do jedného až dvoch týždňov.

Je to pre mňa zvláštne a vzrušujúce zároveň. Ísť s vlastnou kožou na trh, pýtať sa na prácu a pri tom vedieť, že som ochotný robiť čokoľvek, len aby som mal na zaplatenie nájomného na ďalší týždeň. Ešteže máme stále dostatok financií, ktoré sme si doniesli zo Slovenska. Pohľady zamestnancov podnikov pri našom vstupe do miestnosti hovorili samé za seba: „Óóóch, zasa ďalší študenti, čo hľadajú prácu!“. Vtedy človek zabúda na to, čo vyštudoval, na to, že má doma LCD televízor, auto, či nový počítač. Doma je doma, v Amerike je v Amerike! V takýchto situáciách sú si všetci rovní... Idú za prácou, pričom všetky rozdiely sa stierajú. Dôležité je predať sa, dobre komunikovať a biť sa pre každú jednu pozíciu.

Bolo ťažké kráčať mestom, s narastajúcim počtom dní mať v nohách stále viac kilometrov a stále nestratiť odhodlanie zaklopať na každé dvere. V tomto sa vieme navzájom všetci podporiť. Vždy sa nájde niekto, kto ťahá tých ostatných, vždy sa nájde niekto, kto to nevzdá!

Som v Amerike!

14. júna som sa stal inžinierom a mohol som začať baliť "švestky", aby som 16. júna mohol odletieť. V Bratislave sme deň pred odletom prespali u Marcela a Ľudky. Marcel nás v daždivom počasí odviezol do Viedne a...
Vo Viedni sme sa stretli aj s Jančiho kamarátom Mišom, ktorý takisto mieril do Provincetownu. Absolvovali sme automatický check-in, s tetuškou sme prebrali, že nie sme teroristi a mohli sme letieť. Neskutočne a s plnými dúškami som si užíval celý vzlet lietadla! Je to pre mňa pocit, kedy sa chcem vrátiť späť na zem, no súčasne je neuveriteľné sledovať, ako sa odliepame od zeme za mohutného hluku motorov revúcich na plný výkon. O niečom, čo človeka tlačí do sedadla ani nehovorím! Samotný let do Londýna bol rýchly, pokecal som s prísediacim Peťom Píšom, spolužiakom zo základnej školy, ktorý takisto letel do Londýna a odtiaľ do New Yorku. Bolo zaujímavé sa pred cestou dozvedieť, že budeme letieť spolu. Počas pristátia mi stuhla trochu krv v žilách, pretože po dotyku so zemou lietadlo začalo tancovať na strany. ABS, EBD, ESP, EKG, VUB, KGB, KSS a iné systémy nás však skorigovali a mohli sme pokračovať v manévroch. Aby bolo toto pristávanie niečím zaujímavé, pilot prudko zabrzdil a zabočil. Cestujúcim to vysvetlil s tým, že z veže dostal pokyn na okamžité odpratanie zadku z pristávacej plochy, nakoľko za už spomínaným zadkom sme mali ďalšie lietadlo. Ešte pridal „Je to normálne“, aby sme si nemysleli, že sme výnimoční...

Na londýnskom letisku sme sa motali chodbami a absolvovali sme cestu letiskovým autobusom. Počkali sme na naše hodinu meškajúce lietadlo do Bostonu a opäť sme sa vzniesli do výšin, tento krát na dlhšie ako iba dve hodinky. Počas oboch letov som si vychutnal Smirnoff vodku s ľadom a dvoma Coca-Cola chladenými nápojmi. Pri ich objednávaní sa na mňa pozerali štyri oči: prekvapené letuškine a zhrozené Daškine. Teplé a chutné jedlo bolo príjemným spestrením 7 hodinového a 10 minútového letu. Hudba, filmy alebo rádio, ktoré sa dali počúvať zo súkromnej “mašiny“ umiestnenej na každom sedadle boli pre mňa dostačujúce, aby som sa zabavil. Bolo treba vymeniť slúchadlá za vlastné, lebo z tých pribalených nebolo počuť skoro nič.

Operátor na bostonskom letisku si asi odbehol ciknúť, nakoľko naše pristávanie bolo akoby odkladané. Robili sme totiž zaujímavé otočky a krúženia okolo letiska. Vedel som, že po pristaní bude nasledovať "americká kontrola" batožiny, oblečenia a možno aj telesných dutín. Pri čakaní v rade na kontrolu víz sa na nás usmievali tváre z televízorov umiestnených na letisku. Všade samý úsmev a privítania „Vitajte v Amerike!“. Samozrejme spolu s krokmi, ako postupovať pri kontrole dokladov – to aby sme my nevedomí cudzinci nezdržiavali vybavovanie. Kontrolu dokladov mi robila americká tetuška. Mal som však pocit, že každú chvíľu skolabuje. Bola unavená, podráždená a zjavne vyčerpaná. Bolo mi jej ľúto, lebo bolo vidno, že svoju prácu má "rada“. Zasypala ma otázkami všetkého druhu. Napokon, keď som povedal, že nemám prácu, zhlboka sa nadýchla a ... ešte raz sa nadýchla a dala mi pečiatku, že som predsa len čistý a nemám v úmysle spáchať atentát. Až vtedy som si povedal „Som v Amerike!".

Autobusom a metrom sme sa premiestnili do motela s názvom Motel 6, kde sme strávili prvú americkú noc. Izba objednaná pre štyroch, no pohodlne sme sa vyspali aj piati :-)

Motel 6 v Bostone:

View Larger Map

Na ďalší deň sme zamierili už do Provincetownu. Cesta loďou bola najkratšia, no zároveň drahšia. Po príchode sme sa odviezli taxíkom na naše apartmány. Taxikár si vypýtal 7 dolárov na hlavu, čo sa mi zdalo zaujímavé, keďže u nás sa platí za cestu, nie za počet cestujúcich. Apartmán vo White Sands je pekný, kompletne vybavený, akurát mikrovlnná rúra chýba, ale to prežijeme...

Apartmány White Sands v Provincetown:

View Larger Map

American story alebo ide sa do USA!

Toto leto som opäť chcel zažiť niečo výnimočné, niečo, čo ma posunie ďalej. Rozhodol som sa nakuknúť do USA. Mojim zámerom bolo stráviť leto iné ako na Slovensku, v novom prostredí, zažiť nové situácie. V USA nebudem mať vopred nájdenú prácu a ubytovanie. Budem si teda musieť nájsť si prácu, bývanie a zabezpečiť sa na necelé štyri mesiace. Pre niekoho trafený nápad, pre mňa iba niečo, čo zvládli predo mnou tisícky študentov a mladých ľudí. Leto v USA bude pokračovaním toho, čo som zažil v Turecku minulý rok. Spoznávanie nových ľudí, kultúry, zvykov... Jednoducho, nového sveta. Mojim osobným cieľom bude žiť a prežiť!

Pre USA som sa rozhodol, pretože tam idem s ľuďmi, ktorí strávili v USA nejaký ten rok a aj preto, že ako študent (aj keď v čase vycestovania už absolvent) je to moja posledná šanca, ako sa do USA dostať bez pracovných víz.

Prácu a ubytovanie sme si zháňali na vlastnú päsť. Výsledkom bolo niekoľko odpovedí, že sa máme zastaviť osobne po príchode a dohodneme sa. Vybavovanie všetkých potrebných dokladov bolo relatívne jednoduché. V CKM sme vyplnili papiere, zúčastnili sa pohovoru, zohnali nejaké papiere a potvrdenia, navštívili ambasádu a náš Work and Travel program mohol začať.

Nakoľko som spomínal viaceré osoby, predstavím našu zostavu: Daška Vaľková, Ondro Šulc a Janči Tinák. Moja priateľka a dvaja dlhoroční spolužiaci z vysokej školy so skúsenosťami s poznávania sveta boli zárukou zaujímavého leta... Na základe skúseností našich známych sme sa rozhodli pre mestečko Provincetown v štáte Massachusetts. Ubytovanie sme sa pokúšali zohnať v Breakwater Motel cez Nikolay z Bulharska. To však po čase padlo, tak sme si našli ubytovanie vo White Sands apartmánoch.

Základné a podstatné fakty na leto 2010:
Zostava: Daška Vaľková, Ondrej Šulc, Janči Tínák, Martin Mudrík
Lokácia: USA, mestečko Provincetown v štáte Massachusetts (tiež skrátene nazývaný Ptown)
Trvanie: 121 dní (16.06.2010 - 03.10.2010)
Práca: na vlastnú päsť
Ubytovanie: na vlastnú päsť

Provincetown: človek má pocit, že jedna vlna z oceána ho zaplaví :-)

View Larger Map

Pokračujem v tom, čo som začal...

Koniec leta 2009. Sedel som v lietadle Istanbul – Bratislava... Hlavou sa mi preháňalo mnoho myšlienok, útržkov z toho, čo som zažil. Moje rozhodnutie ísť na stáž do Turecka bolo to najlepšie, čo som mohol počas leta urobiť. Uvedomoval som si, že domov sa vraciam iný. Nie iba opálený navonok, ale aj zmenený vo vnútri. Dosiahol som to, čo tak veľmi človek potrebuje... Spoznal som sa!

Posledný rok bol pre mňa opäť niečím výnimočný. V osobnom, pracovnom živote...Moja Daška, narodenie synovca, AIESEC projekt Národné Dni Kariéry 2010, úspešné ukončenie diplomovej práce, zloženie inžinierskej štátnej záverečnej skúšky a následný boj o prácu, ktorý zatiaľ vyzerá veľmi nádejne... Miestami ľutujem, že som si študentský život neužil viac. Ale hneď si poviem, že čo viac som ešte mohol urobiť, okrem práce na sebe. S tou prácou som maximálne spokojný!