14. júna som sa stal inžinierom a mohol som začať baliť "švestky", aby som 16. júna mohol odletieť. V Bratislave sme deň pred odletom prespali u Marcela a Ľudky. Marcel nás v daždivom počasí odviezol do Viedne a...
Vo Viedni sme sa stretli aj s Jančiho kamarátom Mišom, ktorý takisto mieril do Provincetownu. Absolvovali sme automatický check-in, s tetuškou sme prebrali, že nie sme teroristi a mohli sme letieť. Neskutočne a s plnými dúškami som si užíval celý vzlet lietadla! Je to pre mňa pocit, kedy sa chcem vrátiť späť na zem, no súčasne je neuveriteľné sledovať, ako sa odliepame od zeme za mohutného hluku motorov revúcich na plný výkon. O niečom, čo človeka tlačí do sedadla ani nehovorím! Samotný let do Londýna bol rýchly, pokecal som s prísediacim Peťom Píšom, spolužiakom zo základnej školy, ktorý takisto letel do Londýna a odtiaľ do New Yorku. Bolo zaujímavé sa pred cestou dozvedieť, že budeme letieť spolu. Počas pristátia mi stuhla trochu krv v žilách, pretože po dotyku so zemou lietadlo začalo tancovať na strany. ABS, EBD, ESP, EKG, VUB, KGB, KSS a iné systémy nás však skorigovali a mohli sme pokračovať v manévroch. Aby bolo toto pristávanie niečím zaujímavé, pilot prudko zabrzdil a zabočil. Cestujúcim to vysvetlil s tým, že z veže dostal pokyn na okamžité odpratanie zadku z pristávacej plochy, nakoľko za už spomínaným zadkom sme mali ďalšie lietadlo. Ešte pridal „Je to normálne“, aby sme si nemysleli, že sme výnimoční...
Vo Viedni sme sa stretli aj s Jančiho kamarátom Mišom, ktorý takisto mieril do Provincetownu. Absolvovali sme automatický check-in, s tetuškou sme prebrali, že nie sme teroristi a mohli sme letieť. Neskutočne a s plnými dúškami som si užíval celý vzlet lietadla! Je to pre mňa pocit, kedy sa chcem vrátiť späť na zem, no súčasne je neuveriteľné sledovať, ako sa odliepame od zeme za mohutného hluku motorov revúcich na plný výkon. O niečom, čo človeka tlačí do sedadla ani nehovorím! Samotný let do Londýna bol rýchly, pokecal som s prísediacim Peťom Píšom, spolužiakom zo základnej školy, ktorý takisto letel do Londýna a odtiaľ do New Yorku. Bolo zaujímavé sa pred cestou dozvedieť, že budeme letieť spolu. Počas pristátia mi stuhla trochu krv v žilách, pretože po dotyku so zemou lietadlo začalo tancovať na strany. ABS, EBD, ESP, EKG, VUB, KGB, KSS a iné systémy nás však skorigovali a mohli sme pokračovať v manévroch. Aby bolo toto pristávanie niečím zaujímavé, pilot prudko zabrzdil a zabočil. Cestujúcim to vysvetlil s tým, že z veže dostal pokyn na okamžité odpratanie zadku z pristávacej plochy, nakoľko za už spomínaným zadkom sme mali ďalšie lietadlo. Ešte pridal „Je to normálne“, aby sme si nemysleli, že sme výnimoční...
Na londýnskom letisku sme sa motali chodbami a absolvovali sme cestu letiskovým autobusom. Počkali sme na naše hodinu meškajúce lietadlo do Bostonu a opäť sme sa vzniesli do výšin, tento krát na dlhšie ako iba dve hodinky. Počas oboch letov som si vychutnal Smirnoff vodku s ľadom a dvoma Coca-Cola chladenými nápojmi. Pri ich objednávaní sa na mňa pozerali štyri oči: prekvapené letuškine a zhrozené Daškine. Teplé a chutné jedlo bolo príjemným spestrením 7 hodinového a 10 minútového letu. Hudba, filmy alebo rádio, ktoré sa dali počúvať zo súkromnej “mašiny“ umiestnenej na každom sedadle boli pre mňa dostačujúce, aby som sa zabavil. Bolo treba vymeniť slúchadlá za vlastné, lebo z tých pribalených nebolo počuť skoro nič.
Operátor na bostonskom letisku si asi odbehol ciknúť, nakoľko naše pristávanie bolo akoby odkladané. Robili sme totiž zaujímavé otočky a krúženia okolo letiska. Vedel som, že po pristaní bude nasledovať "americká kontrola" batožiny, oblečenia a možno aj telesných dutín. Pri čakaní v rade na kontrolu víz sa na nás usmievali tváre z televízorov umiestnených na letisku. Všade samý úsmev a privítania „Vitajte v Amerike!“. Samozrejme spolu s krokmi, ako postupovať pri kontrole dokladov – to aby sme my nevedomí cudzinci nezdržiavali vybavovanie. Kontrolu dokladov mi robila americká tetuška. Mal som však pocit, že každú chvíľu skolabuje. Bola unavená, podráždená a zjavne vyčerpaná. Bolo mi jej ľúto, lebo bolo vidno, že svoju prácu má "rada“. Zasypala ma otázkami všetkého druhu. Napokon, keď som povedal, že nemám prácu, zhlboka sa nadýchla a ... ešte raz sa nadýchla a dala mi pečiatku, že som predsa len čistý a nemám v úmysle spáchať atentát. Až vtedy som si povedal „Som v Amerike!".
Autobusom a metrom sme sa premiestnili do motela s názvom Motel 6, kde sme strávili prvú americkú noc. Izba objednaná pre štyroch, no pohodlne sme sa vyspali aj piati :-)
Motel 6 v Bostone:
Motel 6 v Bostone:
View Larger Map
Na ďalší deň sme zamierili už do Provincetownu. Cesta loďou bola najkratšia, no zároveň drahšia. Po príchode sme sa odviezli taxíkom na naše apartmány. Taxikár si vypýtal 7 dolárov na hlavu, čo sa mi zdalo zaujímavé, keďže u nás sa platí za cestu, nie za počet cestujúcich. Apartmán vo White Sands je pekný, kompletne vybavený, akurát mikrovlnná rúra chýba, ale to prežijeme...
Apartmány White Sands v Provincetown:
View Larger Map
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára