Hneď od ďalšieho dňa sme začali aktívne hľadať prácu. Nasledovalo to, na čo som sa pripravoval už na Slovensku. Ísť pešo do mesta XY km a chodiť od dverí k dverám, predstaviť sa a spýtať sa na prácu, resp. si vypýtať manažéra podniku. Pomohli sme si sprievodcami a zoznamami podnikov, ktoré sme našli v brožúrach a na rôznych letákoch z knižnice. Reštaurácie, bary, pizzerie a všetky podobné podniky sme obehali za jeden deň. Výsledkom bolo niekoľko desiatok odmietnutí a pár vyplnených aplikačných formulárov. Na tie sa nám majú ozvať do jedného až dvoch týždňov.
Je to pre mňa zvláštne a vzrušujúce zároveň. Ísť s vlastnou kožou na trh, pýtať sa na prácu a pri tom vedieť, že som ochotný robiť čokoľvek, len aby som mal na zaplatenie nájomného na ďalší týždeň. Ešteže máme stále dostatok financií, ktoré sme si doniesli zo Slovenska. Pohľady zamestnancov podnikov pri našom vstupe do miestnosti hovorili samé za seba: „Óóóch, zasa ďalší študenti, čo hľadajú prácu!“. Vtedy človek zabúda na to, čo vyštudoval, na to, že má doma LCD televízor, auto, či nový počítač. Doma je doma, v Amerike je v Amerike! V takýchto situáciách sú si všetci rovní... Idú za prácou, pričom všetky rozdiely sa stierajú. Dôležité je predať sa, dobre komunikovať a biť sa pre každú jednu pozíciu.
Bolo ťažké kráčať mestom, s narastajúcim počtom dní mať v nohách stále viac kilometrov a stále nestratiť odhodlanie zaklopať na každé dvere. V tomto sa vieme navzájom všetci podporiť. Vždy sa nájde niekto, kto ťahá tých ostatných, vždy sa nájde niekto, kto to nevzdá!
Nikdy! Nikdy! Nikdy sa nevzdávaj! (Winston Churchill)
OdpovedaťOdstrániť